Vznik osady Dolný Smokovec ako kúpeľného strediska nachádzajúceho sa v optimálnej bioklimatickej zóne vo výškovom gradiente od 870 m.n.m. – 910 m n. m., sa datuje do obdobia rokov 1880-1882 Rozvoj sídelnej štruktúry výrazne ovplyvnilo dobudovanie Košicko-bohumínskej železnice v roku 1871.
V roku 1881 si kežmarský učiteľ Jozef Bohuš prenajal od obce Nová Lesná na 30 rokov pozemky s piatimi minerálnymi prameňmi nachádzajúcimi sa pod Starým Smokovcom, na ktorých začal stavať chatu. Dostal sa do finančnej tiesne, preto odpredal uvedené pozemky Kežmarskej bankovej účastinárskej spoločnosti, ktorá plánovala využiť päť uhličitých prameňov na kúpeľnú liečbu. S výstavbou kúpeľov sa začalo v roku 1880 a za dva roky bolo postavených šesť budov, kúpeľný dom, hostinec a vila šéflekára. Osada bola dotvorená menšími komfortnými vilkami so spoločnou reštauráciou. V kúpeľnom dome vyvieral uhličitý minerálny prameň používaný na studenú vodoliečbu v osemnástich kabínach a neskôr objavený železitý minerálny prameň používaný na pitné kúry (Bohuš 2008). Kúpeľným hosťom bolo k dispozícii 204 postelí, na spoločenské vyžitie boli určené prechádzky lesoparkom, cigánska muzika, poľovačka a rybačka, spoločenské hry, knižnica, klavír.
Na začiatku I. svetovej vojny sa stal majiteľom celej osady Krajský ústav pre zaopatrovanie invalidov a pretvoril ju na vojenskú liečebňu tuberkulózy. V období rokov 1918-1919 vyhorela hlavná kúpeľná budova, strojovňa, kúpele, kuchyňa boli rozkradnuté a zničený bol takmer celý majetok a inventár liečebne. Vážnym problémom počas vojny bolo zásobovanie ústavu potravinami. Nešlo pritom len o ich nedostatok, ale aj dopravu. Dovoz poľnohospodárskych produktov z blízkeho okolia bol totiž ohrozený rekviráciou koní. Od marca 1915 sa ceny potravín úradne limitovali a ich cena v priebehu roka vzrástla až o 200 %. Múka, masť a chleboviny boli len na prídel a prídelové kvóty sa neustále znižovali. Zdroje potravín od producentov z najbližšieho okolia boli vyčerpané a preto si niektoré osady a medzi nimi aj Dolný Smokovec, založili vlastné malé hospodárstva (Kollárová, Janigová a kol. 2017).
Po skončení prvej svetovej vojny sa úradne ustálil slovenský názov osady Dolný Smokovec a názvy budov sa zmenili na dodnes trvajúce názvy: Šafárik, Mudroň, Bernolák, Sládkovič, Hollý, Kalinčiak a Kollár.
V roku 1919 prešli budovy a pozemky do vlastníctva štátnej zdravotníckej správy so zámerom zriadenia ústavu na liečbu detskej tuberkulózy, čo sa aj stalo. Návrh na vznik ústavu predložil MUDr. František Hamza, ktorý od r. 1918 pracoval vo funkcii sekčného šéfa odboru sociálnych vecí v Prahe, kde bol povolaný svojim priateľom MUDr. Vavrom Šrobárom, vtedajším ministrom zdravotníctva. Novovybudovaný ústav niesol meno ministra – Štátny detský liečebný ústav Šrobárov. MUDr. Hamza sa na svojej pozícii sekčného šéfa sústredil na boj s tuberkulózou a výsledkom jeho snaženia bol vznik Masarykovej ligy proti tuberkulóze. Na ustanovujúcej valnej hromade dne 12. 7. 1919 bol Hamza zvolený za konateľa a začal vydávať prvý časopis o tuberkulóze: „Věstník Masarykovy ligy proti tuberkulóze“ (Linhartová 2008).
Hneď pri zriadení ústavu bola zdôraznená potreba ústav dobudovať. 25.1.1920 bolo do ústavu, ktorý disponoval 260 posteľami, prijatých prvých 25 detí s tbc. Ešte v roku 1920 bolo v ústave vybudované slaboprúdové vedenie telefónu. Dokončila sa výstavba lehárne, s ktorou sa začalo ešte za 1. svetovej vojny a dostavali sa ďalšie lehárne. Riaditeľom ústavu sa stal MUDr. Bohumil Malý, všetci odborní zamestnanci prišli z liečebne pre tbc, ktorá bola v obci Luže v Čechách, a ktorú založil MUDr. F. Hamza ako „Sanatorium pro skrofulosní“ (Linhartová 2008).
2017
2013
2011
2010
2009
2006
2005
2004
2003
2001
2000
1984-2000
1960
1949-1950
1946-1951
1945
1940-1942
1934
1932
1922
1921
1920
1919
1918
1882